Větroň Jurije Sokolova v naší soutěži

Kdo sleduje Velkou korespondenční soutěž větroňů, určitě zaznamenal účast našich slovenských kolegů – modelářů ze SAM119. Oba pánové, jmenovitě Pavol Rábek a Ľudovít Pec, létají s krásnými modely.

Tyto modely jsou dílem známého Sovětského modeláře (záměrně nepíši Ruského) Jurije Sokolova. Model je na stavbu docela složitý ale výsledek stojí za to.

Protože jsem se začal o model zajímat, domluvili jsme se Pavlom Rabekom na vytvoření článku. Pavol již článek uveřejnil na stránkách SAM119 a já jej nyní uveřejňuji i na našich stránkách.

Originální odkaz zde http://sam119.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=514:ju-52-sokolov&catid=9:reportae&Itemid=4

Ale předejme slovo Pavlovi a nechme se unášet libozvučnou slovenštinou. Jeho vyprávění je rozhodně zajímavé.

Jirka Hloušek


Znalcom letectva sa okamžite musí vyjaviť nezvyčajný stroj z druhej svetovej vojny. Nemecký, vráskavý, s dvomi motormi na krídlach a s jedným motorom na nose. Volali ho familiárne „tetuška JU“. Bol to nemecký dopravný Junkers. Tento ale nie je tým objektom, kvôli ktorému ťukám do klávesnice.   Budem sa venovať modelu vetroňa, ktorý bol pokrstený zhodne s tým nemeckým transportným a budem sa venovať exempláru, ktorý som stvoril ja. Jeho história je dostatočne popísaná Igorom Klesniakom tu.

Iba v krákosti pripomeniem, že  konštruktér bol Rus a zrejme to označenie je kombinácia jeho krstného mena Jurij a číslo 52 asi značí miesto v nejakom poradí, ale v akom netuším. Tento príspevok vznikol na požiadanie webmajstra SAM95 po zhliadnutí fotografií z lietania v posledný deň roku 2020, ktorým sme sa zapojili do Veľkej korešpodenčnej súťaže vetroňov.

Tento veľký model vetroňa som po prvýkrát na vlastné oči videl na 1. Šalianskom zlete historických modelov v roku 2006. Prišiel s ním vtedy z Maďarska Kálmán Gelencsér, neskorší prezident maďarského SAM 5. Trojmetrový model vtedy nebol až taký bežný a priznávam, že som sa naň pozeral s rešpektom. Dlhoročný modelár Kálman s ním vtedy vyhral a vyhrával ešte mnohokrát aj na Slovensku. Nemal som v úmysle ho stavať. Postavil a lieta ho klubový kolega Ľudo Pec v dvoch exemplároch (už robí aj tretí) a keď som videl koľko to obnáša práce, len ma to utvrdzovalo v postoji- nestavať. Zlom prišiel nástupom nových technológií. Objavili sme v Šali machra, čo vlastní fakt výkonnú laserovú rezačku a za prijateľný peniaz je ochotný zhotoviť výrezy na akýkoľvek model. Ďalší klubový kolega Kamil Horáček, okrem toho že je modelár „par exellence“, je doma aj v technickom kreslení na počítači. Ten pripravil výkres, ktorý sa kamaráti s Laserom a výrezy na Sokolova boli šialenou rýchlosťou na svete. No nevyuži to!  Ale aj tak mi dala stavba riadne zabrať. Moje poznatky skúsim stručne popísať v ďalšom texte.

Ešte obnažený v kostre.

Trup: Staval som ho na pomocnej úzkej doske, pretože rebrík sa mi zdal zbytočný, lebo „chrbtovú kosť“ má sokolov rovnú. Smrekové lišty treba ohýbať teplom, inak by bolo v prednej časti trupu veľké pnutie a určite by sa deformoval do nežiadúcich tvarov.

Krídla: Z veľkej časti obdĺžnikového tvaru sa stavajú pohodlne. Odtoková lišta je smreková. Oblú časť som spravil tak, že vybrúsenú lištu som rozrezal tromi rezmi pozdĺžne. Tým vznikol polotovar na lamelovanie. Poctivo treba vyplniť stojinami priestor medzi nosníkmi. Spojenie krídiel som riešil mosadznými trubičkami zalepenými medzi nosníkmi a duralovými guľatinami.

Chvostové plochy: Výškovka je aj na pôvodnom výkrese riešená ako plávajúca, pre možnosť doladenia modelu. Preto premýšľať o pevnej výškovke s pohyblivými časťami je nezmysel. Použil som skrátenú páku plávajúcej výškovky typu „Modela“. Odtokové hrany a oblúky sú z preglejky 0,8mm.

Servá a tiahla: Na výškovku je potrebné silné servo, použil som štandartnú veľkosť, HS 422. Smerovka sa uspokojí s veľkosťou serva midi, teda asi 16 gramovými servami, ktoré sa už vyrábajú dostatočne silné. Tiahla uložené v plastových bowdenoch je potrebné kotviť o každú prepážku, inak sa budú ohýbať, čo má za následok mäkké kormidlá.

Tento obrázok je zo záletu. Panovalo búrkové počasie, umocnené stĺpom pary z jadrovej elektrárne Mochovce.

Lietanie: Model je veľmi poslušný a stabilný. Tvar trupu trochu klame a počas letu máme nutkanie pritiahnuť. Podobne ako u dospelého Pionýra. Pozor, krídla majú veľkú plochu bez torznej krabice. Sú náchylné k fluttrovaniu. Maximálnu rýchlosť si treba odskúšať a predísť tak fatálnej udalosti. Toto hrozí hlavne pri súťažnom lietaní, kedy sa nám občas podarí v rámci „istoty“ nastúpať do stratosféry. Zostup potom býva boj o prežitie.

Všetkým, ktorí sa odhodlajú tento skvelý model postaviť, držím päste a prajem veľa radosti pri brázdení oblohy.

Paľo Rábek, Močenok, Február 2021.